CPHR V DENNEJ TLAČI

Po reálnom naštartovaní ekonomických reforiem v roku 1991 došlo k ich spomaleniu pod vplyvom rozdelenia federácie, neskôr z dôvodu boja o privatizačnú korisť. V uplynulom roku sa výkonnosť ekonomiky meraná cez objem hrubého domáceho produktu približne vyrovnala tej z roku 1989.
 
Ostrý štart reforiem bol 1. januára 1991. Vychádzal zo scenára prijatého na jeseň 1990. Pri jeho prijatí vyhrali tie názory, ktoré presadzovali radikálnejší postup. Rozbehla sa taktiež malá privatizácia a boli prijaté ďalšie dôležité zákony, ktoré pripravili prechod majetku do súkromných rúk. Išlo predovšetkým o reštitučný zákon a zákon o veľkej privatizácii. V dôsledku liberalizácie väčšiny cien a viacnásobnej devalvácie vtedy ešte spoločnej meny došlo k rýchlemu nárastu inflácie. Index spotrebiteľských cien vzrástol v roku 1991 o 61,2 percenta. Došlo k poklesu produkcie v poľnohospodárstve, priemyselnej výrobe a stavebníctve. Hrubý domáci produkt sa prepadol v prvom roku po štarte reforiem o zhruba 15 percent v stálych cenách, nezamestnanosť vystúpila na konci roka na 11,8 percenta. Na druhej strane prijaté opatrenia a vankúš podhodnotenej meny umožnili rýchlejší prechod exportérov na západné trhy. Reálne mzdy výrazne poklesli, čo podľa viacerých ekonómov v ďalších rokoch urýchlilo rast investícií a reštrukturalizácie podnikov. Týždenník Trend v poslednom vydaní zaradil medzi najvýznamnejšie udalosti roku 1991 aj novembrový zánik Rady vzájomnej hospodárskej pomoci.

V ďalšom roku sa rast cien zastavil, najmä pod vplyvom reštriktívnej menovej a rozpočtovej politiky. Podľa štúdie Daniely Zemanovičovej z mimovládneho Centra pre hospodársky rozvoj táto politika mala spôsobiť, že rastúce ceny rýchlo narazia na dopytový strop a následne dôjde k zastaveniu ich rastu a k nastoleniu makroekonomickej rovnováhy. Tu sa očakávania splnili, lenže k opätovnému rastu ekonomiky a k prispôsobeniu sa mikrosféry došlo neskôr, ako sa pôvodne predpokladalo.

Tesne pred koncom roka 1992 sa skončila prvá vlna kupónovej privatizácie. Do kupónky bolo v prvej vlne z celkových 169 miliard korún majetku vyčlenených 79,6 miliardy. Zúčastnilo sa na nej viac ako osem miliónov občanov federácie. Ich účasť podporila masívna kampaň viacerých investičných spoločností, ktorých činnosť bola upravená zákonom v apríli 1992, paradoxne až niekoľko mesiacov po skončení registrácie a začiatku predkola kupónovej privatizácie.

V roku 1992 sa rozhodovalo o rozdelení federácie, o rok neskôr k problémom s transformáciou ekonomiky sa pridal aj proces vytvárania inštitúcií samostatnej republiky. Už vo februári 1993 došlo k menovej odluke a vznikla slovenská koruna. Slovenská mena devalvovala v júli 1993 o desať percent.

Vývoj samostatnej SR

Na začiatku transformácie došlo k výraznému poklesu HDP, ktorý sa neskôr zmierňoval a od roku 1994 dochádza k jeho medziročnému rastu. Ako ďalej uvádza analýza D. Zemanovičovej, tzv. transformačný prepad bol v SR síce nižší (25 percent) oproti ďalším transformujúcim sa ekonomikám, ale v porovnaní s transformujúcimi sa krajinami v strednej Európe vyšší. Po 10 rokoch sa výkonnosť ekonomiky približne rovná úrovni pred ekonomickou transformáciou. Zmenila sa prirodzene jeho vnútorná štruktúra, napr. existujú rozdiely z hľadiska subjektov, keď v súčasnosti viac ako 80 percent HDP tvoria súkromné subjekty, zmenil sa podiel jednotlivých sektorov v prospech služieb.

HDP na obyvateľa Slovenska predstavuje asi 3,7-tisíca USD, čo je porovnateľná úroveň s Poľskom, ale nižšia ako v ČR a Maďarsku. Predstavuje menej ako 50 percent priemernej úrovne krajín EÚ. Relatívne rýchly rast ekonomiky v rokoch 1994 až 1998 však spôsobil vnútorné a vonkajšie nerovnováhy. Súčasná vláda deklaruje cieľ zabezpečiť rast, ktorý by bol udržateľný dlhodobo.

Nezamestnanosť predstavuje jeden z hlavných problémov transformácie a jej sociálnej únosnosti. Od začiatku transformácie má takmer po celý čas rastúcu tendenciu. V súčasnosti sa približuje k hranici 20 percent, v niektorých okresoch aj nad 30 percent. Vysoký rast nezamestnanosti na začiatku transformácie si viacerí ekonómovia vysvetľujú ako reakciu na výrazné zníženie HDP. Niektoré odhady však uvádzajú, že z viac ako pol milióna nezamestnaných v súčasnosti viac ako sto tisíc ľudí pracuje a je zároveň registrovaných na úradoch práce. K adekvátnemu zvýšeniu zamestnanosti podľa D. Zemanovičovej paradoxne nedošlo ani v rokoch, keď výrazne rástol HDP. Jednou z hlavných príčin je pomalá reštrukturalizácia podnikov, nízka úroveň priamych zahraničných investícií, bariéry pre podnikanie.

Najmä menová politika bránila výraznejšiemu rastu spotrebiteľských cien. Tie sa po roku 1993, keď došlo k už spomínanej devalvácii slovenskej koruny, stabilizovali na úrovni výrazne pod 10 percent. Snaha udržať infláciu na relatívne nízkej úrovni podporovala rast platobnej neschopnosti podnikov, ich neschopnosti splácať úvery, čo následne zvyšovalo podiel klasifikovaných úverov v bankách. Proces zvyšovania regulovaných cien sa v tomto období takmer zastavil. Rast cien elektriny, tepla, plynu, vody, alebo napríklad nájomného sa takmer zastavil, čo deformovalo ekonomické prostredie a spôsobilo problémy výrobcom. Po rokoch odkladania týchto opatrení súčasná vláda pristúpila k zvyšovaniu regulovaných cien, ktoré priniesli zvýšenie inflácie. Jej výška na konci roka 1999 sa odhaduje na úrovni 14 percent.

Beh na krátku trať

Reštrikcia v oblasti monetárnej a fiskálnej pomohla na začiatku transformácie udržať makrostabilitu, nutnú pri liberalizácii zahraničného obchodu, cien. "Od roku 1996 sa výrazne začínali prejavovať dôsledky uplatňovanej hospodárskej politiky (najmä expanzia verejných výdavkov, realizácia veľkých infraštruktúrnych projektov, deficitné hospodárenie, vytláčanie súkromných investícií verejnými), čo vyústilo do vonkajšej a vnútornej nerovnováhy. Rástol deficit štátneho rozpočtu, obchodnej bilancie, zvyšovala sa miera zadlženia ekonomiky," uvádza ďalej analýza CPHR.

Po desiatich rokoch repete

V roku 1999 sa naštartovala ďalšia fáza ekonomickej reformy. Zanedbávané ozdravné kroky v bankovom a podnikovom sektore a predchádzajúca rozpínavosť štátu v oblasti spotreby a investícií si v uplynulom roku vyžiadali výrazné spomalenie ekonomického rastu. Pre občanov to bol zároveň rok poklesu priemernej reálnej mzdy, po prvý raz od roku 1993. Ukázalo sa, že doterajšia slovenská cesta neviedla k trvale udržateľnému rastu ekonomiky a životnej úrovne obyvateľov. Síce v menšom rozsahu, ale predsa sa vláda rozhodla obnoviť šokovú terapiu, ako najúčinnejší prostriedok nápravy deformovaných cien. Odštartovala sa reštrukturalizácia bankového sektora a podnikovej sféry. Niektorí analytici čiastočne pripisujú minuloročný rast počtu nezamestnaných koncu udržiavania umelej zamestnanosti v podnikoch.

Po desiatich rokoch transformácie ekonomiky sa tento proces nielenže neskončil, ale v mnohých oblastiach pokračuje a niekde sa iba začína. Medzi najdôležitejšie problémy budúcich rokov bude nesporne patriť reforma verejných financií, sociálneho (najmä dôchodkového) a zdravotného systému, ktorá by mala byť sprevádzaná zvyšovaním spoluúčasti občanov na vlastnom zabezpečení. To by malo byť spojené so znižovaním úlohy štátu v ekonomike a decentralizáciou verejnej správy. Takisto by sa mal uzavrieť privatizačný proces, a to predajom štátnych monopolov. Dĺžku trvania tejto fázy transformácie je dosť ťažké odhadnúť dopredu. Možno bude stačiť ďalších desať rokov.

BRATISLAVA, mv, rb

© CPHR 1996 - 2000